Metro
ahojte všetci, dnes som tu opäť a chcela by som vám sem hodiť jednu úvahu, ktorá sa na mňa posledné dni nalepila.. tak prajem pekné čítanie.
Celých päť rokov som dochádzala vláčikom na strednú. Každé ráno som vstávala o hodinu alebo aj hodinu a pol skôr ako moji rovesníci, aby som sa dostala do školy. Avšak tento čas ráno, ale aj poobede vo vlaku som si užívala (mám na to veľmi pekné spomienky). Bolo to aj obdobie, kedy Pán Ježiš prišiel do môjho srdiečka a všetko mi odpustil. Učil ma žiť a ja som si chvíle s Ním nesmierne užívala. Takže toto cestovanie vláčikom bolo pre mňa takým darčekom. Najradšej (okrem čítania mojej najlepšej kamarátky, Biblie) som sa pozerala z okna. Sledovala som tú nádhernú scenériu okolo a aj to ako sa denno-denne mení počasie, alebo samotné ročné obdobia. Cestu vláčikom som si ešte viacej obľúbila, keď som začala cestovať na vysokú školu do Banskej Bystrice. Najkrajšia príroda, jednoducho som sa nevedela vynadívať. Celé štyri roky a ešte sa mi nezunovala. Často cestujem aj teraz tou krajinou, od Novej Bane po Banskú Bystricu, s otvorenými ústami.
a teraz k veci..
Minule som cestovala metrom a pristihla som sa, že pozerám von z okna. A nestalo sa mi to prvýkrát. Sedím na sedačke ako v klasickom vagóne, ideme po koľajniciach... pripadám si ako vo vlaku, a preto sa automaticky pozerám z okna!? Zosmutnela som, lebo jediné, čo som videla za oknom bola tma, špina, káble a čierňava. Nič pekné tam nebolo, napriek tomu som sa stále pozerala z okna (opäť a znova). Uvedomila som si, ako veľmi mi chýba TEN pohľad z okna.. a zároveň som sa zľakla toho, ako sa mi to len mohlo tak zautomatizovať. Brala som to ako samozrejmosť, že keď cestujem vlakom pozerám z okna, lebo to je to najlepšie a najkrajšie, čo môžem vo vlaku robiť. Ani som si poriadne nestihla uvedomiť, kedy sa mi "ten vlak" zmenil na metro...
často sa správame rovnako. stretli sme sa s Bohom, spoznali sme Ho a cítili Jeho odpustenie a blízkosť. niečo o Ňom jednoducho vieme. to niečo však už dávno prestalo "fungovať" a my sme si ani neuvedomili, kedy a ako sa to stalo.. nemôžeme sa pozerať v metre z okna a čakať, že tak uvidíme hory, lesy, polia, domy, zasneženú krajinu, slnko, dážď... ! ani to, že nám to vyčarí úsmev na tvári. rovnako nemôžeme k Bohu pristupovať automaticky. odpovedáme na otázky o Bohu, ktoré sme sa naučili v kostole, od rodičov, na táboroch a nerozmýšľame nad tým, čo to pre nás reálne znamená, kým pre nás On skutočne je. nemôžeme očakávať fakt, že keď niečo raz fungovalo a dokonca to fungovalo pravidelne, bude aj naďalej bez toho, aby sme sa nad tým zamysleli, lebo minieme ten moment, kedy sa náš VLAK zmení na METRO a my nebudeme ani vedieť, kedy sa to stalo (že už vonku nie je krásna príroda, ale tma a špina).
rozmýšľam, či to k tejto úvahe pridať, ale rada sa s vami podelím, že táto jednoduchá myšlienka o metre mi nabúrala všetky moje predstavy o mojom duchovnom živote a začala som sa pýtať Boha, či je niečo viac, čo som nepostrehla, čo som Mu bránila, aby mi ukázal... je toho veľa. ale viem, že On je so mnou a že ma nikdy nenechá odísť od Neho tak ďaleko, aby som sa nemohla vrátiť. a aj týmto ma chce učiť nové veci.
preto vás chcem povzbudiť, vy moji verní virtuálni kamaráti, aby ste "hľadali Hospodina kým sa dáva nájsť a vzývali Ho dokiaľ je blízko." to je to najlepšie, čo môžme spraviť. (Izaiáš 55:6)
Lúči sa s vami
Celých päť rokov som dochádzala vláčikom na strednú. Každé ráno som vstávala o hodinu alebo aj hodinu a pol skôr ako moji rovesníci, aby som sa dostala do školy. Avšak tento čas ráno, ale aj poobede vo vlaku som si užívala (mám na to veľmi pekné spomienky). Bolo to aj obdobie, kedy Pán Ježiš prišiel do môjho srdiečka a všetko mi odpustil. Učil ma žiť a ja som si chvíle s Ním nesmierne užívala. Takže toto cestovanie vláčikom bolo pre mňa takým darčekom. Najradšej (okrem čítania mojej najlepšej kamarátky, Biblie) som sa pozerala z okna. Sledovala som tú nádhernú scenériu okolo a aj to ako sa denno-denne mení počasie, alebo samotné ročné obdobia. Cestu vláčikom som si ešte viacej obľúbila, keď som začala cestovať na vysokú školu do Banskej Bystrice. Najkrajšia príroda, jednoducho som sa nevedela vynadívať. Celé štyri roky a ešte sa mi nezunovala. Často cestujem aj teraz tou krajinou, od Novej Bane po Banskú Bystricu, s otvorenými ústami.
a teraz k veci..
Minule som cestovala metrom a pristihla som sa, že pozerám von z okna. A nestalo sa mi to prvýkrát. Sedím na sedačke ako v klasickom vagóne, ideme po koľajniciach... pripadám si ako vo vlaku, a preto sa automaticky pozerám z okna!? Zosmutnela som, lebo jediné, čo som videla za oknom bola tma, špina, káble a čierňava. Nič pekné tam nebolo, napriek tomu som sa stále pozerala z okna (opäť a znova). Uvedomila som si, ako veľmi mi chýba TEN pohľad z okna.. a zároveň som sa zľakla toho, ako sa mi to len mohlo tak zautomatizovať. Brala som to ako samozrejmosť, že keď cestujem vlakom pozerám z okna, lebo to je to najlepšie a najkrajšie, čo môžem vo vlaku robiť. Ani som si poriadne nestihla uvedomiť, kedy sa mi "ten vlak" zmenil na metro...
často sa správame rovnako. stretli sme sa s Bohom, spoznali sme Ho a cítili Jeho odpustenie a blízkosť. niečo o Ňom jednoducho vieme. to niečo však už dávno prestalo "fungovať" a my sme si ani neuvedomili, kedy a ako sa to stalo.. nemôžeme sa pozerať v metre z okna a čakať, že tak uvidíme hory, lesy, polia, domy, zasneženú krajinu, slnko, dážď... ! ani to, že nám to vyčarí úsmev na tvári. rovnako nemôžeme k Bohu pristupovať automaticky. odpovedáme na otázky o Bohu, ktoré sme sa naučili v kostole, od rodičov, na táboroch a nerozmýšľame nad tým, čo to pre nás reálne znamená, kým pre nás On skutočne je. nemôžeme očakávať fakt, že keď niečo raz fungovalo a dokonca to fungovalo pravidelne, bude aj naďalej bez toho, aby sme sa nad tým zamysleli, lebo minieme ten moment, kedy sa náš VLAK zmení na METRO a my nebudeme ani vedieť, kedy sa to stalo (že už vonku nie je krásna príroda, ale tma a špina).
rozmýšľam, či to k tejto úvahe pridať, ale rada sa s vami podelím, že táto jednoduchá myšlienka o metre mi nabúrala všetky moje predstavy o mojom duchovnom živote a začala som sa pýtať Boha, či je niečo viac, čo som nepostrehla, čo som Mu bránila, aby mi ukázal... je toho veľa. ale viem, že On je so mnou a že ma nikdy nenechá odísť od Neho tak ďaleko, aby som sa nemohla vrátiť. a aj týmto ma chce učiť nové veci.
preto vás chcem povzbudiť, vy moji verní virtuálni kamaráti, aby ste "hľadali Hospodina kým sa dáva nájsť a vzývali Ho dokiaľ je blízko." to je to najlepšie, čo môžme spraviť. (Izaiáš 55:6)
Lúči sa s vami
vaša somtoja
P.S. môžete skutočne okúsiť, aký Pán Boh je.život s Ním je to najväčšie dobrodružstvo na svete.
P.S. môžete skutočne okúsiť, aký Pán Boh je.život s Ním je to najväčšie dobrodružstvo na svete.
Komentáre
Zverejnenie komentára