"chuť do práce"

dnes som bola behať.. posledné dni som len sedela na intráku, ani do školy sa mi nechcelo, nechápala som čo tu robím.. sedela som na izbe iba jedla a jedla pozerala seriály. do školy meškala a niektoré hodiny jednoducho vymeškala.. tento stav trval 5 dní, ale začal oveľa oveľa skôr. nič sa mi nechcelo, lebo všetko mi prišlo zbytočné. (nechcem to tu rozoberať viac - každý ste tie pocity zažili..)

konečne po 5 dňoch.dala som si krátku 5 km trasu a nezobrala som si slúchadlá,1 aby mi tempo neurčovala hudba, ale aby si moje nerozhýbané telo udalo tempo samo.nevládala som, ako inak.. hneď ma na to upozornila bolesť v pravom boku.chcela som to otočiť, ale fúkal protivietor, takže som sa uspokojovala aspoň tým, že cestou späť mi nebude prekážkou ale pomocou. ako veľmi som sa mýlila. takmer v polovičke som si uvedomila, že silný vietor sa otočil a ja nemala na výber.vychutnala som si posledné metre bez vetru - otočila sa a bežala zase proti. avšak v tej bezveternej chvíľke mi Pán Boh pripomenul verš, ktorý som čítala dávnejšie (keď som sem prišla do Prahy):

"My sme však stavali hradby. A keď boli celé hradby pospájané do polovice výšky, ľud dostal chuť do práce." Nehemiáš 3:38

a tak som nad týmto veršom opäť rozmýšľala. napriek tomu, že tam bolo jasné povolanie, Božie vedenie a priazeň, aby stavali tie hradby, až keď boli hradby do polky postavané dostali chuť do práce( iný preklad hovorí, že boli ochotní pracovať)
prebehla som polovicu a čakala, že akú to chuť teraz teda v polke získam. jedinou zmenou však bolo, že som už vedela, že mám viac za sebou ako pred sebou, a že sa vraciam späť (na miesto, kde bude teplo, jedlo a voda :) ale že by som dostala chuť do behania? to ani nie.
zlom prišiel až keď som prekročila hranicu posledného kilometra a uvedomila som si, že napriek tomu, že proti mne fúka silný vietor, pichalo ma v oboch bokoch, nos odmietal postupne prijímať ten studený vzduch... a ja som si uvedomila, že aj tak bežím. kladiem pred seba obe nohy v rovnakom tempe, akým som začala - ó, áno, to bol moment, kedy som dostala chuť do behania (išlo to, nechápala som, ale pokračovala som ďalej a dokonca som si dala aj posledných 500 metrov šprint)

a teraz čo tým chcem všetkým povedať:
rob to, čo máš robiť..to do čoho si povolaný, to, čo odkladáš, lebo ťa to nebaví, nemáš chuť, nevieš sa do toho dokopať, to o čom si myslíš, že nezvládneš a nemám na to dosť síl, predpokladov, kapacít... ROB TO - neviem či si v štádiu ZAČNI ale NEPRESTAŇ (teda POKRAČUJ) neviem, aké máš prekážky, či si to ty (tvoja nechuť) alebo sú tie prekážky zvonka, od iných ľudí okolností (ako v prípade spomínaného príbehu z Neheniáša), ale tá chuť príde.

a budeš vedieť, že "to dielo sa uskutočnilo pomocou nášho Boha" a dokonca to bolo v rekordnom čase (joj zázrak)
lúči sa s vami vaša
somtoja

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

keď máš dosť, ale namáš nič

Obraz
dnes ráno som išla do Lidla chcela som len kúpiť pár vecí, pre mojuj sestru: nejakú ryžu, cestoviny, smotanu.. lebo ma takmer každý deň poýva na obed a ja neviem ako by som jej vynaďakovala trojminútový nákup bol už hotový, pri pokladni som sa rýchlo dostala na radu, ale v tom som si spomenula, že v peňaženke nemám žiadne peniažky.. kartu mám opäť prázdnu jednu aj druhú, a drobákov by som naškrábala tak len na polovicu môjho nákupíku po chvíľke, keď mi to začalo všetko dopínať som nahlas povedala, že nemám peniažky.. že som si ich zabudla. cítila som sa trápne.. aby sme to uviedli na správnu mieru, do obchodu som išla s istotou. je síce pravda, že už si pomaly začínam zvykať na to, že mám v peňaženke peniažky maximálne na cestu do roboty, ale tentokrát som vedela, že peniažky mám... pán manžel mi všera dal desať eur a ja ich chcela využiť správne :) v tom som si spomenula, že tie som si vložila do vrecka v kabelke a nie do peňaženky - celá ja.. nemohlo mi to napadnúť skôr? pani p...
Čítať ďalej

Metro

a hojte všetci, dnes som tu opäť a chcela by som vám sem hodiť jednu úvahu, ktorá sa na mň a posl edné dni nalepila.. tak prajem pekné čítanie.  C el ých päť rokov som dochádzala vláčikom na strednú. Každé ráno som vstávala o hodinu alebo aj hodinu a pol skôr ako moji rovesníci, aby som sa dostala do školy. Avšak tento čas ráno, ale aj poobede vo vlaku som si užívala (mám na to veľmi pekné spomienky). Bolo to aj obdobie, kedy Pán Ježiš prišiel do môjho srdiečka a všetko mi odpustil. Učil ma žiť a ja som si chvíle s Ním nesmierne užívala. Takže toto cestovanie vláčikom bolo pre mňa takým darčekom. Najradšej (okrem čítania mojej najlepšej kamarátky, Biblie) som sa pozerala z okna. Sledovala som tú nádhernú scenériu okolo a aj to ako sa denno-denne mení počasie, alebo samotné ročné obdobia. Cestu vláčikom som si ešte viacej obľúbila, keď som začala cestovať na vysokú školu do Banskej Bystrice. Najkrajšia príroda, jednoducho som sa nevedela vynadí...
Čítať ďalej

môžeš plakať

keď srdce bolí oči plačú po lícach ti stekajú slzy, ktoré sa menia v potôčiky, ktoré nevieš zastaviť tečú stále ďalej a sú čoraz silnejšie s každým nádychom ti zviera hruď a ty sa snažíš do týchto stiahnutých pľúc cez slzy vtiahnuť aspoň kúsok vzduchu a keď už nevládzeš plakať ani už nevieš ako vyzerá okolitý svet bez jeho rozmazaných kontúr, fľaky, ktoré ti tvoje oči prezentujú ako realitu chceš prestať snažíš sa to potlačiť nevieš, nejde to snažíš sa ukľudniť utrieš si celú usmrkanú tvár a snažíš sa o nádych, ale ani chvíľa neprejde a je to tu zase sedíš nad tými knihami celý deň pozajtra máš skúšku, na tak, vzpamätaj sa! ale keď srdce bolí zošity sú zmáčané, celé premočené od sĺz chytíš si hlavu do rúk opieraš je o ne celú ju na ne zvalíš nejde to - prestať derie sa to von, hlboko z tvojho vnútra a chvíľami sa z teba predrie neidentifikovateľný zvuk čo to bolo? sama nevieš chceš kričať a tak zastaviť ten plač a srdce bolí počuješ pípnutie, tak ...
Čítať ďalej