THIS LITTLE LIGHT OF MINE

dnes (original na doraste sa) budeme rozprávať kúštik o niečom inom, a predsa niečo aj pre tých, ktorý sa nemôžete zúčastniť - krátke D.E.V.O. na dnes :)

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach“ Mt 5:16

už dlhšie obdobie uvažujem nad tým, že ako kresťania sa často dostávame do dvoch extrémov:
...buď sa uspokojíme s tým, že sme spasení (že máme odpustené hriechy a sme očistení) a žijeme si ako sa nám chce – teda nežiarime (joj a Pán Ježiš sa za nás hanbí, a predsa nás miluje a vždy nám všetko odpustí, lebo sme Jeho deti)
...alebo žiarime, čerpáme priazeň a požehnanie, ktoré pramení z toho, že nám je odpustené a že sme očistení, a postupom času si začneme pripisovať zásluhy za náš zmenený život (ach tá pýcha).
 
zažila som obe, bola som aj namyslená, ale naopak zároveň som sa často kvôli svedectvu môjho života hanbila povedať, že som kresťan. A potom, keď si začnete vážiť Kristovu obeť a dovolíte Mu, aby úplne premieňal váš život, príde myšlienka, že aby sme sa vyhli pokušeniu pýchy, pre istotu prestaneme „žiariť“ (vsadíme na istotu) - blbosť. Pán Ježiš sám nám vysvetľuje, že ÁNO máme žiariť, ale aj ako žiariť SPRÁVNE.

...ako aj Mojžišova tvár žiarila, keď sa stretol a hovoril s Bohom. (2 MOJ 34:28-35) Najprv si to všetci všimli, potom si začal zakrývať tvár pred ľuďmi, aby nevideli ako žiari (vv 33-34), a napokon si začal zakrývať tvár, keď išiel na stretnutie s Hospodinom (v 35).

keď sme v Božej prítomnosti (a keďže vďaka Kristovej krvi sme očistení a teda svätý, čo znamená že smieme nielen do Božej prítomnosti prísť ale v nej aj žiť) tak prirodzenou reakciou je že ŽIARIME, že nás premieňa, a hej, táto zmena je vidno. Nezakrývajme si tvár, ani-ani (ani keď prichádzame k našemu Oteckovi, ani keď sme v spoločnosti ostatných ľudí). ŽIARME!
Fotka Sary Papovej.



s láskou
vaša somtoja

P.S. https://www.youtube.com/watch?v=cMaWsfLYQko

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

keď máš dosť, ale namáš nič

Obraz
dnes ráno som išla do Lidla chcela som len kúpiť pár vecí, pre mojuj sestru: nejakú ryžu, cestoviny, smotanu.. lebo ma takmer každý deň poýva na obed a ja neviem ako by som jej vynaďakovala trojminútový nákup bol už hotový, pri pokladni som sa rýchlo dostala na radu, ale v tom som si spomenula, že v peňaženke nemám žiadne peniažky.. kartu mám opäť prázdnu jednu aj druhú, a drobákov by som naškrábala tak len na polovicu môjho nákupíku po chvíľke, keď mi to začalo všetko dopínať som nahlas povedala, že nemám peniažky.. že som si ich zabudla. cítila som sa trápne.. aby sme to uviedli na správnu mieru, do obchodu som išla s istotou. je síce pravda, že už si pomaly začínam zvykať na to, že mám v peňaženke peniažky maximálne na cestu do roboty, ale tentokrát som vedela, že peniažky mám... pán manžel mi všera dal desať eur a ja ich chcela využiť správne :) v tom som si spomenula, že tie som si vložila do vrecka v kabelke a nie do peňaženky - celá ja.. nemohlo mi to napadnúť skôr? pani p...
Čítať ďalej

Metro

a hojte všetci, dnes som tu opäť a chcela by som vám sem hodiť jednu úvahu, ktorá sa na mň a posl edné dni nalepila.. tak prajem pekné čítanie.  C el ých päť rokov som dochádzala vláčikom na strednú. Každé ráno som vstávala o hodinu alebo aj hodinu a pol skôr ako moji rovesníci, aby som sa dostala do školy. Avšak tento čas ráno, ale aj poobede vo vlaku som si užívala (mám na to veľmi pekné spomienky). Bolo to aj obdobie, kedy Pán Ježiš prišiel do môjho srdiečka a všetko mi odpustil. Učil ma žiť a ja som si chvíle s Ním nesmierne užívala. Takže toto cestovanie vláčikom bolo pre mňa takým darčekom. Najradšej (okrem čítania mojej najlepšej kamarátky, Biblie) som sa pozerala z okna. Sledovala som tú nádhernú scenériu okolo a aj to ako sa denno-denne mení počasie, alebo samotné ročné obdobia. Cestu vláčikom som si ešte viacej obľúbila, keď som začala cestovať na vysokú školu do Banskej Bystrice. Najkrajšia príroda, jednoducho som sa nevedela vynadí...
Čítať ďalej

môžeš plakať

keď srdce bolí oči plačú po lícach ti stekajú slzy, ktoré sa menia v potôčiky, ktoré nevieš zastaviť tečú stále ďalej a sú čoraz silnejšie s každým nádychom ti zviera hruď a ty sa snažíš do týchto stiahnutých pľúc cez slzy vtiahnuť aspoň kúsok vzduchu a keď už nevládzeš plakať ani už nevieš ako vyzerá okolitý svet bez jeho rozmazaných kontúr, fľaky, ktoré ti tvoje oči prezentujú ako realitu chceš prestať snažíš sa to potlačiť nevieš, nejde to snažíš sa ukľudniť utrieš si celú usmrkanú tvár a snažíš sa o nádych, ale ani chvíľa neprejde a je to tu zase sedíš nad tými knihami celý deň pozajtra máš skúšku, na tak, vzpamätaj sa! ale keď srdce bolí zošity sú zmáčané, celé premočené od sĺz chytíš si hlavu do rúk opieraš je o ne celú ju na ne zvalíš nejde to - prestať derie sa to von, hlboko z tvojho vnútra a chvíľami sa z teba predrie neidentifikovateľný zvuk čo to bolo? sama nevieš chceš kričať a tak zastaviť ten plač a srdce bolí počuješ pípnutie, tak ...
Čítať ďalej